Nové
Nezhudobnené nové texty
Pod obeliskom Alexandra
(Sergejeviča Puškina)
Pod tvojim pamätníkom bdiem
Za ruku držím tvoju Alexandru
Poznáš to dobre - básnici sa nadrú
Kým si ich pravá víla privinie
Väčšinu ani nie
Za všetko čo si spieval pre ten svet
On ďalších dvesto letokruhov hluchol
Kým ty si držal
jeho srdce jemnou rukou
Zato pri tvojich veršoch budem bdieť
A ďakovať že smiem
Handričkou nádeje a z posledných síl
Budem leštiť patinu slov - snov zašlých
Aby ich aj ľudia nových časov našli
Nech som aj posledný lyrik ktorý žil
A strážil tvoje sny
Lenže ty vieš Saša
Pri Ňom už nechveješ sa
Bol si tu v Jeho mene
On to má dobre vymyslené
A na všetko má dobré dôvody:
Ešte sa jeden básnik narodí
Prvé prikázanie
Máme tu dolu trochu zmätok Pane
Tak Ti to píšem biele na čiernom
Po chrbtoch dubasí nám rohatý
Žezlom nás tlčie samovladár Strach
Zavše sa také ľuďom Pane stane
Zabudnú bdieť nad Tvojim dielom
A puch za voňavkami schovatý
Pustia jak capa pásť sa do záhrad
A tak sa stane čo od praveku Pane
Keď anciáš má ťažké kopytá
A do popuku je už temer puknutý
Od smädu sa nám vprace cicať do krvného koryta
No vždycky začne pofukovať tichý vetrík
Priveje voňavý jarný šepot priamo od Teba
Ktorý sa dá aj nahlas povedať
Že človeku si poslal svoje prvé prikázanie:
NEBUDEŠ SA BÁŤ
Veď krvného pahltníka bez miery
Diabla čo nikdy nespí a tak nemá cit
Prihrdúsi jeden z Tvojich darov:
Hrdlo mu upchá malý trombocyt
Zápach sa dvihne
A ako pri zatmení Slnka
Svieti ozajstná: Tvoja koróna
Ľudia sa jej svetla neboja
A na trón si sadne
Panstvo Pokoja
Nemožné
To sa dnes dejú čudné veci
Ľúbiť svet pre jediný pocit
Že doňho čistým zrakom nazriem
Nemožné sa s nemožným koná
Milovať keď vonku zúri vojna
Kde možno s čistým štítom padnem
Čo sa to z môjho hrdla derie
Bojím sa či nás tá vojna nezomelie
A spievam akoby som už na bojisko ušiel
Trúfať si mať rád jak v čase mieru
To mi tí maskáčoví štváči nezoberú
Hoci si navždy skryjú tváre a prázdne duše
Nemožná láska na tri takty:
Do zajtra do roka a do konca sveta
Žijúca láska v tej ich mŕtvej párty:
Keď umierajú živí ktorí na nás svietia
Veštec
Rozprávaš že prídeš v čase beznádeje
Len musíš vedieť čo na teba chystám
Ja ale veštím len čo sa práve deje
Tak prileť a pri dverách mi pristaň
Budúcnosť je práve teraz prázdna
Rozmlátim krištáľovú guľu
Budem sa s okamihom maznať
A naučím aj teba ako starý guru
Som strážca veštiarne kde hodiny stoja
Z kolónky bolestí zmizol jeden záznam
Rozdávam lekcie od čistého stola
Tak netrep do vetra a príď sa maznať
Som veštec okamžitej chvíle
Kašlem na včera na zajtra a žijem
Tak sa mi do tej chvíle prilep
A zaspievam ti staré carpe diem
...aby si vedela čo na teba chystám
Kvety psi vtáci
Vravia mi ruže šípové kvety
Vraj do mňa zabodnú Slnko
Že musím svietiť
Psi mi to zaštekajú do perín
Vraj ma dnes naučia všetko
Čo je byť verný
Vták mi ju z oblohy pod nohy znesie
Vraj ma ju naučí celú
Tú jeho pieseň
Kvety psi vtáci
A ešte človek
Také mi stačí
Ráno deň hviezdy
A ešte smiech
S tým sa dá prežiť
Alebo
Hádaj priateľ môj
Koľko šedého prachu
Sa ešte dvihne z ľudských ciest
Kým z asfaltu bude obloha: Plná hviezd
Hádaj priateľ môj
Koľko hadích jazykov
Ešte vyjde z vlhkých ľudských úst
Kým sa sliny vrátia do rieky a jed na púšť
Hádaj priateľ môj
Z koľkých bojových hlavní
Ešte vystrelí do ľudí salva ľudských striel
Kým sa dym rozplynie z mŕtvych tiel na mier
Skús hádať prosím pokús sa veštiť so mnou
Kedy príde ten deň
Príde pred Sodomou?
Odpovedz prosím nejakým pekným slovom
Ktoré nevie bolieť
A ním mi srdce polej
Alebo...
Hádaj priateľ môj
Koľko mocných na zemi
Si ešte užije pozemský rajský plyn
Kým slabí vstanú zo zeme a postavia sa im
Kto?
Keď stojí v tieni básnik nemý
Keď mu do slov chladný vietor fúka
Keď jeho mĺkva duša leží na zemi
Kto mu ju zodvihne a hodí do klobúka?
Keď si ju opráši a obalí do slamy
Keď z veršov opadne mu pýcha
Keď jeho mĺkve telo vložia do jamy
Kto zodvihne kvet a hodí s hlinou na básnika?
Keď položia mu veniec na hlavu
Keď sa nebude môcť pýtať
Keď posledná kvapka padne na trávu
Kto pokropí básnikovi rosou epitaf?
Kto prečíta jeho kostrbatý testament?
Kto prepíše ho pre tých po ňom načisto?
Koľko detí mužov žien koľko mien?
Koľko ich bude: jeden desať sto?
Kto?
Balada o srdci
Počúval milý
Čo to v milej bije
Pred tým sa milý
Nikde neukryje
Priložil srdce
Hlavu a tvár k duši
To čo v nej videl
Dosiaľ iba tušil
A potom milý
So srdcami zastal
Čo ak by spolu bili
Počuješ láska
Počúvaj milá ako nikdy
Čo sa dá iba smrťou zrušiť
Inak nám milá upchá uši
Kamenné ticho sfingy
Kde trčíš
Tak si ma našla našla celé moje meno
Vieš ho už zaspievať či iba mlčíš nemo
Ostala si stáť
Budem ti stískať tvoje roztrasené dlane
Založím niečo ako putá založím ich na ne
Aby sa báli triasť
Skúsim ťa zavrieť v doživotnom tichu
Počuješ voňať večnosť v mojom dychu
Bojíš sa báť
A tak ma radšej poprav
Alebo sa postav
Oproti mne
A stoj
A tak ma radšej oprav
Alebo ostaň
Tam kde si
Alebo budem
Tvoj
Kde trčíš
Oproti mne
Alebo v tme
Návrat
Starý muž zaspieval
Že sa sem vráti
Keď svoju cestu
Cez nebo skráti
Živým muž odkázal
Tak to už chodí
Len pre tú cestu
Že musel odísť
Starý muž prezradil
Pravda je taká
Na trasách po Zemi
Priveľa plakal
Živých muž odprosil
Primnohých ranil
Možnože mu Peter
Otvorí brány
Už mu to neplače
Tak to už býva
Veľa sa flákal
Pričasto kríval
Primnoho sníval
Návrat je nádej
Zo starca sa vráti iba to dobré
Len v inom počasí a inej dobe
Zrnko
Najprv len vložil zrniečko do skaly
Aby ju korene so Slnkom zohriali
Konáre s listami
Stvorili tieň
Pán zhora mu takú vec poradil
Ak jeden život v živote zasadí
Srdcom a rukami
Otvorí Zem
Už iba zlepí Zem s Nebom dokopy
Nočný dážď suchú tmu pokropí
Vlažnými slzami
Zobudí deň
Život si vždy nejako poradí
Načo by inak semienko posadil
Pamäť
Stromy si pamätajú vietor
A tak sa skláňajú
Nižšie
Aby boli k zemi bližšie
Ľudia si pamätajú lásku
A vstávajú
Vyššie
Lásku si pamätá aj tráva
A vstáva
Vyššie
Aby si na ňu ľahli inšie
Kto si ju nepamätá
Sa sklonil
A odišiel
...tam kde nesklonia sa stromy
Pokloniť sa pod zem
Je omyl
A srdce tam
A srdce tam kde bolo
Kde má byť
Kde chýba prítmie
Kde vedú tepny
Dolárom by ho chceli
Zastaviť
A ono tlčie v rytme
Plebejských piesní
A hlava tam kde bola
Kde má byť
A na baretke hviezdu
Nie lebku
A oči uši ústa nos a tvár
Kde musia byť
Kde majú voľný vzduch
Nie klietku
Plebejská pieseň
Pieseň pre všetkých
Čo polievajú súše
Čo zavlažujú duše
Vyprahnuté duše
Plebejská pieseň
Pieseň pre všetkých
Čo oživujú mŕtvych
Čo neohnú chrbty
Neohybné chrbty
Nádejná pieseň o nádeji:
Človiečik pri kormidle dejín
Čo pláva cestou Pravou
Skutočná pieseň o nádeji
Ešte tak kapitán čo verí
Čo srdce má tam kde má byť: Vľavo
Len sa ma dotýkaj
Už prosím nedýchaj
Do tváre do očí do ticha
Už ma nenakazíš
Dychom keď nedýchaš
Už prosím nevzdychaj
Do seba do neba do nikam
Už mi neublížiš
Vzdychom keď nevzdycháš
Už prosím nevrav ani
Čo dokáže len raniť
Nech nemilujem búrku
Lepšie je ticho smútku
Radšej už nedýchaj
Len sa ma dotýkaj
Tajný kód
Po rieke tečie list
Vo fľaši nájde more
Dal som doň tajný kód
Šifru na vstup tam hore
Vo vzduchu krúžky dymu
Do nebies ticho mieria
Dal som im tajný kód
Signál na vstup do cieľa
Po sieťach lieta esemes
Tajná krátka veta
Heslo čo treba nájsť
Na vstup do lepšieho sveta
Keď si ho dáky rybár chytí
A vypustí späť do vody
Tá tajná šifra príde všetkým
Keď si ho dáka bytosť nájde
A vypustí späť do vetra
Tá tajná šifra bude všade
Tú tajnú šifru zverejním
Keď budú všetci všade
Tajný kľúč bude verejný
Keď si ho každý nájde
Na rande s piesňou
Išiel som cestou
Na rande s piesňou
O láske pravde a lži
Či sa mi vojde do žíl
Stretol som po ceste
Falošné piesne
S falošnou ružou
Šminkami rúžom
Všetky má vábili
Trilkami v obilí
Posteľou z vaty
A tak som platil
A ostal v ružiach
S tampónmi v ušiach
Bosý v tom obilí
Cesty sa stratili
Pekne vás prosím
Nahý sám bosý
Kade sa ide
Aby som videl
Ako tam prídem
Na rande s piesňou
Ozajstnou piesňou
Pôjdem tam
Už nezastavím
Ani na konečnej
Ani keby sa celý svet zbláznil
Už neotvorím
Na kávu nepostavím
Podnos s večerou ostane prázdny
Už nevyslovím
Ani poslednú lož
Minul som posledné slová
Už nevyroním
Ani slzu čo s tým
Len bolesť si do nej schovám
Už neobjednám
Na čistý stôl
Len zaplatím posledný účet
Už nevyvetrám
Izby v ktorých som bol
Len vrátim včerajšie kľúče
Pôjdem tam
Kde rastie tráva
Kde sa jej dotýka dážď
Pôjdem tam
Kde býva voda
Pôjdem ju ešte raz nájsť
Už nezastavím
Ani na konečnej
Ani keby celý svet stál
Sto rokov v karanténe
Postavím hlavu k stene
Sto rokov v karanténe
Sto rokov bola v karanténe
Potom dám hlavu nabok
Ponúknem stene zadok
Pristavím zadok k stene
Roky bol s hlavou v karanténe
Sto rokov trčal v karanténe
Potom dám stene srdce
Či sa mu chce či nechce
Keď je už srdce v stene
Dám zbohom karanténe
Sto rokov bolo v karanténe
Potom dám stene život
Aby sa jednoducho žilo
Chvíľu krátku
Mať život v zadku
A potom práve
Mať srdce v hlave
Mať srdce v hlave
Noc za stenou
Viečka padajú
Mihalnice odfúkol prievan do tmy
Uši hltajú spev
V hlave sa schádzajú
Myšlienky nezmysly sny
Všetko v nej znie
Len mi napadá
Že sa mi rozpadli nápady
Verše míňajú rým
Hádanku hádam
Čo sa dnes stali za záhady
S tým nezaspím
Noc za stenou
Po svetlej nedeli
Venuša za oknom
Dopadla bližšie
Noc za stenou
Po svetlej nedeli
S básňami v posteli
Deň neodišiel
Noc za stenou
Po svetlej nedeli
Vonia po nádeji
Ako kvet višne
O sedem dní presnejší čas
V pondelok otvorím okno a vyletím vonku
Kúpim si vietor a zhodím srdce na zem
Možno sa uchytí a vypustí stonku
A keď tá vyrastie vrátim sa sem
V utorok poslúchnem Daidala namierim k Slnku
Dymové sklíčka mi zachránia zrak
Voskové krídla si natriem zvrchu
Ešte na chvíľu skúsim byť vták
V stredu jak zmúdrený Ikarus smerujem dolu
Len nezabudnúť kde som to bol
Schladiť si krídla a klesnúť k pólu
Zima môže mať prestretý stôl
Vo štvrtok obrátim kompas opravím strelku
Z chladného severu namierim na juh
Zo zimy do tepla ubehnem štreku
Vymyslím svet ľahší než vzduch
Sedem dní smieť
Vymýšľať svet
Sedem dní vraj
Sa koná raj
Sedem dní chcieť
Vyrobiť svet
Svet akých niet
Najlepší svet
V piatok sa vrátim do krajín blízučko stredu
Okolo seba nakreslím kruh
Sadnem jak filozof čo má rád biedu
Nájdem si zlepený drevený sud
V sobotu otvorím fľašu rozbalím deku
Na jeden dúšok sa zložím tak ako Dán
Na obzor pripichnem takúto vetu:
Človek si najlepší raj vyrobí sám
V nedeľu otvorím okno tentoraz zvonku
Opláchnem hlavu už som tu zas
Len som si ako vták zalietal trochu
O jeden let k Slnku mám presnejší čas
Zajtra je pondelok a Slnko znova
Možno ma zavolá aj supernova
Niekde nikde
Aké máš oči
Aké vlasy
Ako vieš spievať o počasí
Ako sa voláš
Aké meno
Aké je jeho prvé písmeno
Akú máš zimu
Aké leto
Kde by som tvoje kroky stretol
Aké máš noci
Aké rána
Budíš sa s niekým alebo sama
Kde bývaš prosím
V ktorom si cieli
Môžem prísť bez duše
Alebo celý
Si vôbec na Zemi
Alebo nie si
Ak ani v nebi
Tak potom kde si
Ty asi budeš
Tam kde idem
Ty asi budeš
Niekde nikde
Poštou mami
Dlho som mami nebol
V mäkkom vankúši tvojej ruky
Ak by sa dalo nech mi ho pošta zhora znesie
Bol by som mami s tebou
Chytil domov tvojej ruky do ruky
A smial sa pretože plakať už nesmiem
Vždy keď som prišiel domov pripitý
Robil som kolo kolo mlynské
A ty si liečila tie kolotoče šumienkami
Stále som ešte všetko nevypil
Čo si mi nalievala do pohára lásky
Pošli mi prosím aj ten zázrak s bublinkami
Poštou mami
By sa to dalo
Keby tam hore
Boli mamy
Ktorým synovia pribalili známky
Zabudol som
Také obyčajné
Že mi tu bude chýbať
Tvoja ruka
Keď sa syn musí chytať slamky
....
Predstav si mami práve mi tá pošta zhora došla
Na chvíľu stojím so zastaveným časom
Nežijem
Nejem
Na vankúši tvojej ruky sa tvojím hlasom
Smejem
A zázraky tvojich bublín
Pijem
Trúfalo skúšam
S majstrom dostavať ten jeho hrad:
Domov nie sú len ruky
Na ktorých smieš plakať
Ale aj jeden vankúš ruky
Na ktorom sa môžem smiať
Do nemoty smiať
Dievčatko z Nairobi
Kto ti to urobil
Dievčatko z Nairobi
Že hladkáš bábiku z hliny
Kto mi to uverí
Dievčatko bez perín
Že sa hanbím za seba a iných
Kto ti má zaspievať
Keď sa u vás stmieva
Ruky a čierna tma bábika čierna
Kto ti prikryje mamu
Dievčatko zo slamu
Keď tam u vás na bábiky puškami mieria
Kto sa má červenať
Dievčatko z územia
Kde bábiky nemajú mená
Kto sa má pozerať
Dievčatko prímeria
Keď ti berú aj to čo nemáš
Princezná z Nairobi
Raz prídeš na schody
Do rajských izieb
Aj ja k nim prídem
Tam prídeš z Nairobi
Strážim ti tie schody
Tam ti zaspievajú
Tam ti ozajstnú bábiku dajú
Toluén nádeje
Ponor slzu do sifónu ticha
Dnes koná sa smiech
Toluén lásky na handričke dýchaj
To sa dnes smie
Utop sa v balade o nevine
Dnes vyhlásia raj
V horúcom rajskom plyne
S hriechom sa hraj
Utop sa v lyžičke utópie
Dnes dajú metál dvom
Dvom ktorí čítajú z pier
Snívačom snov
Urob do fľaše opiátu dieru
Ochutnaj korkovú zátku
Napi sa jeho mieru
A budeš na počiatku
Toluén nádeje
Fetujú lyrici a slepci
Dnes budú v laufe
Sfetovaní všetci
Toluén lásky
Si šľahnú staré babky
Dnes na nich budú
Funebráci krátki
Také si pamätaj:
Dve slová na počiatku sveta
Robím si svet
Robím si svet
Svet zo skratiek
Z viet
Maľujem kvet
Robím si kryt
Budem v ňom žiť
A rým
Vyspím sa s ním
Robím si rám
Kresbu doň dám
Zo snov
Z čiarok a zo slov
Robím si dom
Ožijem v ňom
Z tónov
A z akordov
Písmená tie to vedia
Vedia to aj bodky
Dáme sa dokopy
Budú sa so mnou milovať
A posielať z toho milovania
Do nebies erotické fotky
Doteraz som sa miloval
S hviezdami na podnebí
Teraz mi budú vidieť do spálne
A prezerať milostné scénky v nebi
Erotiku v nebi
Ako svet urobím
Aj anjeli majú
Radšej sex než bomby
Milovať sa s básňou
Hoci sa to nedá
Exportujem piesne
A lásku do neba
Málo je všetko
... raz prišiel človek
a chcel všetko...
Do rána vkročím
Voľnými nohami
Do noci otočím
Hodiny so snami
Deň prejdem po rukách
Trochu ho pobavím
Púpavy rozfúkam
Ľahnem si do trávy
Vedieť nič nevedieť
Chcieť nechcieť nič
Raz ťa zem zomelie
Tancuj a krič
Na všetko nemyslieť
Málo je všetko
Svet ktorý odišiel
Keď kupcov stretol
Málo je všetko
V bohatstve zmätkov
Všetko je klietkou
Málo je vietor
Málo je vietor
Nesmierne voľný
Z dažďa kvet uplietol
Voľný kvet poľný
Kvet z lúky pozerá
Na rýchlych ľudí
Nestíha k nim dorásť
A tak sa nudí
Kam to utekajú
Roboty v koži
Živí umierajú
A mŕtvy ožil
Dorotka: dar dobrých bohov
S tváričkou pritisnutou k oknu
Čaká
Kým sa jej staré ruky dotknú
Vďaka
Dieťatko vďaka
Ďakujem že ti môžem čítať
Z očí
Do detskej tváre vánok dýchať
A vločky
Snehové vločky
A že ťa počujem tak plakať
Keď páli
A že ťa vidím v smiechu skákať
Špunt malý
Špuntíček malý
Plač smej sa hnevaj dieťa
Kým sa dá
Kým ešte biele vločky svietia
Paráda
Drobček paráda
Nehybný Mesiac sa o tri cípy pohol
Dorotka tancuje: dar bohov
Rovník sa krúti cez obidva póly
A obratníky utopia sa v mori
Dieťatko plač a smej sa a tancuj
Zem je zrazu lepšia o jedného vládcu
Vesmír sa o celý jeden vesmír pohol
Dorotka: dar dobrých bohov
Blázni vládcovia sveta
Kým sa svet celkom domrví
Zakvitnú ešte celé dni
To aby platilo
Že blázni sa rodia prví
A umierajú poslední
Bolo by hlúpe čítať nekrológ
Keď treba ešte chvíľu požiť
To aby trvalo
Že dobre vlastne ešte nebolo
Blázni sa budú množiť
Blázon je človek s farbičkami
Farbí nočné dni na modro
To aby svietilo
Na čiary smútku pod očami
A mohli nebyť nadobro
Blázni
Vládcovia sveta
S dušami čo neláskala láska
S batohmi svetla
Tma nemôže nič len zastať
Blázni
Odídu na konci
S vlajkami smiechu dohora
Vložia to svetlo do noci
A ľahký vánok od mora
To preto že ich bolelo
Všetko čo bolieť má
To aby srdce vedelo
Čo je to svetlo a nie tma
24:00
Streda pred polnocou
Stretlo sa svetlo
Na nebi s mocou
Aby upieklo peklo
Deti sa zakryli
Vankúšmi bez peria
Prsty zím ožili
Niet času na prímeria
Cestami do skratiek
Ďaleko nimi šli
Z bombovníc matiek
Spadli do hmly
Otcov je navyše
Pošlú ich do vojny
Človek už odišiel
Aby bol pokojný
Zo srdca omáčka
Duše sú hlboko
Noc skrytá v natáčkach
Plače sa naoko
Dvadsať štyri hodín
Odbilo dvakrát
Toto ja nechcem milý môj hore
Na koniec čakať
Dvadsať štyri hodín
Zubatá vo vani
Toto ja nesmiem počuť Pane
Zvonenie hrany
Ticho nie krik
Nemo nie zvuk
Potichu príde Jánošík
Mlčky aj Robin Hood
A ak bude chcieť
S baretkou príde pomlčať možno aj Che
Šejkspír (existenciálna)
Toto už asi ani básnik neopraví
Kde boli srdcia ostali iba hlavy
Ostáva len položiť si rany do vaty
A ticho čakať či sa ešte oplatí
Či sa to oplatí a s akou mierou zisku
Písať keď pero ide vyschnúť
Z toľkého sucha bez sĺz so soľou
A z vyprahnutých duší všade okolo
V žite je toľko odhodených zbraní
Čo mi to vlastne ešte bráni
Pridať sa k odzbrojeným
A nemo pozerať do steny
Otvorím na tú stenu jedno oko:
Načo si?
Otvorím druhé hovorí mi toto:
Lebo musíš byť!
Veď si!
A tak to dáko zase skúsim
Človek je asi preto lebo musí
Je asi preto lebo iné sa mu nedá
Len jednoducho Byť... teda
Pán Šejkspír by z toho bol jeleň
Je vlastne človek alebo už nie je?
Pavilón Cé
Dvorana do múdrosti kde sme stáli
Nahí tak ako pred Bohom
S kúskami látky na bedrách
A ľavou rukou pod zvonom
A žlté prsty druhej ruky v cigaretách
Dvorana internátu kúsok pod rajom
Presklené tabule do žltého sveta
Kde mleli božské mlyny po svojom
Pavilón Cé
Flek na sto sedmu
Červenú
Tri litre vína v jednej fľaši
Tri noci v jednom mariáši
Pavilón Cé
Smrdelo to v ňom
Po všetkom čo vonia
A zvony mlynov stále zvonia
Keď sa raz vybodneme na smetiská
Kde smrdí a trochu vonia iba decht
Možno sa pavilón Cé na majáles chystá
A my sa tam vrátime zas s tými mlynmi mlieť
Len jeden blicuje
Dnes vyhlásili na plagátoch nehu
A vyhlásil ju prelud
Čo hovorí si človek
Nič nové
Zajtra prídu na bilbordy s láskou
Doletí s ňou maskot
Čo hovorí si anjel
Poznáme
Pozajtra prilepia na obrazovky boha
A prilepí ju pohan
Čo hovorí že spasí
Sme jasní
Vyhláška vyhlási
Najlepšie časy
Aké tu boli
Dobrý spot nesklame
Dobro už máme
Nič nebolí
Maskot i prelud už tu je
Anjel aj dobrý aj ktokoľvek
Len jeden blicuje
Práve ten Človek
Jediné slovo nepovie
Celý deň leží pri dverách človeka
Psia duša
Celú noc smútok ticho vyšteká
Hnev bolí v ušiach
Malý psík ňufák pri nohách pána
Psie oči
V nich všetky noci dni rána
Do ktorých vkročil
Malý psík
Pri človeku sedí
Budú mu závidieť
Pokoj na nebi
Malý psík
Pár krokov k raju
Tak blízko nemá nik
To veľkí nemajú
Ani ľudia čo životy len hrajú
Malý psík to vie
Zmieriť sa s klietkou
Jediné slovo nepovie
A povie všetko
Malý psík pozná
Ako ho hladia
Jediný dotyk rozozná
Keď ho ruky zradia
Počúvaj ako viem mlčať
Pristál mi na dlani zajtrajší deň
Včerajší tieň
Je príšerne krátky
Pozri a počúvaj ako nádherne mlčať
Pri tebe viem
Sú nemé sviatky
Koľajnice kde stojí tvoj farebný dom
Plynú smerom
K môjmu pólu
Ampulku s parfumom tvojich rúk
Unáša prúd
Smerom dolu
Počúvaj ako viem mlčať
Keď musíš plakať
Keď sa chceš báť
Ako viem stáť
Posledný vietor nám prinesie
Bezvetrie
Kým slzy
Vymetie
Dám soľ z dvoch slaných kvapiek
Do tretej
Nehrozí
Vymretie
Hovor mi všetko čo vravieť smieš
Z posledných síl uvidíš smer
Kam ísť
Nájsť tvojho Sokrata smiem
Spoznáš v ňom posledný cieľ
Kde prísť
Smrteľník čas
Sú také okamihy
Keď sa neodvážiš žiť
Akoby bolo chvíľu po smrti
Sú stoporené chvíle
Keď ani neprevrátiš list
Akoby stránky knihy obal uškrtil
Je taký stuhnutý čas
Čo žobre o trochu času
Len aby zvyšok svojho času nestratil
Je taká psia hodina
Keď ani spánok nespí
Len aby sa z noci do dňa nevrátil
Noci a dni
Roky a hodiny
Tikajú v nás
Tiká tiká a tiká
Tiká tiká tiká a tiká
Tik tak tik a tak
Tak a tak zas zas a zas
Smrteľník čas
Ostáva iba opak času
Nesmrteľný nečas
Že sa to nedá vziať si naspäť všetko
Či aspoň to čo si doteraz len dal
Keď si sám v kúte svojho smrteľného času stál
Ležím na posteli
Ležím na posteli
Zas dolu bruchom
Počúvam povely
Jediným uchom
Velia mi hlasy
V spovednej klietke
Počítať hriechy
Tvrdé i mäkké
Zrátam ich dokopy
S dobrými činmi
Z neba mi volajú
Radšej sa dvihni
Dvíham sa z postele
Už som doležal
Poviem vám to celé
Som sväté knieža
A späť do postele
Spovedať sa zasa
Poviem to tiež celé
Som hriešne prasa
Spotený zmätený
Čo som to vlastne
Nuž o tom napíšem
Priblblú báseň
Čerti či anjeli
Človek sa nemení
Trepem o spojení
Som rozdvojený
Svätý či hriešnik
S klietkou na uchu
Smutný či smiešny
Ležím na bruchu
Smutne si na plece
Dám smiešne vrece
Povely nechcem
Som hriešny svätec
Druhý pokus
Keď pôjdeš zase okolo
Tak ma prosím zobuď
Dáme si dáky destilát
Kávu
A niečo dobré pod zub
Keď pôjdeš zase okolo
Nemusíš klopať Bože
Budú otvorené dvere
Aj ja
Ak teda Pane môžem
Keď pôjdeš zase okolo
Zastav sa pokecáme
O lanskej úrode daždi
Víne
Pod stromom si z tej úrody dáme
Keď pôjdeš zase okolo
Tak sa prosím zastav
Ak by sa ti teda chcelo
Zajtra
Pozrieť sa spolu na to tvoje dielo
Skúsime Bože pomudrovať
Či bude druhá možnosť stvorenia no iná
Nebudem do ničoho kafrať
Mlčím
Len možno by svet išlo stvoriť inak
Skús skúsiť Pane
Či by to nešlo stvoriť znova
Či by to nešlo po poriadku
Bez toho slova
Na začiatku
Skús zvážiť Pane
Či prvé dielo nebolo nanečisto
Či sa druhý pokus nepokúsiš otočiť
A slovo či by nestačilo
Na konci
Blázon je marcipán
Dva prsty trojmo
Vyplaziť jazyk
Na jednu planétu
A hviezdy smažiť
Zelenou nohou
Ísť na červenú
Z cukrovej vaty
Mať soľnú stenu
Tri diery do sveta
Urobiť štvrtou
Oblohu zametať
Letiacim krtom
S očami na lakti
Týždeň svet stvárať
Za vodku zaplatiť
A dúhu chľastať
Z vodného taniera
Vychlípať piesok
Zo zvyškov odvčera
Urobiť dnešok
Blázon je marcipán
Na vrabčej nohe
Roztopí tulipán
Zamrazí oheň
Blázon je ležatá
Guľatá kocka
Od konca začatá
Okrúhla doska
Blázon je skladateľ
Čo skladá obrazy
Čo vkladá do vázy
Einsteinov jazyk
Laura tigria pieseň
Keď si ťa Laura znovu nájdeme
My dvaja tigrí rozpoltenci
Pánovi v klobúku povieme
Nech nám tam hore naleje
To čo tam hore pijú všetci
Keď pôjdeš po ulici smerom ku mne
Už neodbočím nabok k cukrárni
Na staré žalúdky by bolo nerozumné
Piť sladké vína so sladkými rožkami
Ak by mi mala medzi tigrie pazúry
Pritiecť lepkavá rieka s farbou cukru
Nechám tú rieku odtiecť do ulíc
Vezmem si tigrie srdce a drapľavú ruku
Laura Laura
Ty dieťa tigrej tanečnice
Prilepím srdce na tvoje tigrie líce
Laura Laura
Ty dievča z dravčej maternice
Prilep si pazúry na moje ľudské líce
Keď spoja anjeli v nebi Niemena a Saroyana
Páni nám z výšok isto čisté víno nalejú - a
v pozemských spálňach bude rozostlaná slama
Drapľavé lôžko pre oboch - alejuja
Dvetisícdvadsať
Pán v deravých nohách bezdomovca
Tu dokráčal cez dvadsať storočí
Nemyslel po cestách na nohy chodca
Na jamy skaly s tŕňmi cez oči
Koruna tŕňov uschla klince zhrdzaveli
Kríže dávno v prachu zašli
Fialky odkvitli kupliari zružoveli
Každý rok jeden nový kríž a klinec našli
Dvetisícdvadsať klincov
Do jedného kríža
Pribili
Dvetisícdvadsať krížov
Z jedného klinca
Zvesili
Dvetisícdvadsať krížov klincov
Splatili jedinou mincou
Jedinou kartou z rukáva
A tak sa dvetisícdvadsať rokov
Dlhá cesta chodca z kríža na trhu predala
Len nádej
Sa vystiera:
V záhrade jeho fialiek
Vzíde nový kvet z hliny
A Božie mlyny
Budú ďalej mlieť
Páví dotyk
Na ľahkom plátne
Pristálo pierko páva
Farebné ornamenty maľuje
Teraz si asi na zem kľaknem
Tým pávím pierkom budem mávať
Ďakovať že ten páví dotyk že tu je
Toto sa nemohlo raz nestať
Také musí byť plátno pávieho dotyku
Keď človeka vesmírny vesmír iba trestal
A robil to len preto aby človek ostal tu
O také ľahké plátno v duši sa dá len deliť
Dopriať ho živým dopriať ho dokonca aj kameňom
Asi to všetci strážni anjeli tak chceli
Z pávieho srdca sa stal ľudský zvon
A tak ním človek zvoní zvoní zvoní
Všetky zvonice sveta jeho zvony hojdajú
Že človek nemôže byť predsa omyl
To asi pre ten páví dotyk vesmír Bohom volajú
Na ľahkom plátne
Pristálo pávie pierko
A v jeho dotyku je vlastne: všetko
Sochy či vidiny
Držím v sne vidinu
O krásnej dievčine
Snívala o hviezdach
Spávala vo vate bielej a nevinnej
Držala v dlaniach
Prchavé chvíle
Na prstoch kvety
Prístavy pre vážky a motýle
Svietila svetlami
Komét a mušiek
Prečo som od nej
K sochám a kameňom pochabý ušiel
Dúhami farbila
Slnko na daždi
Len mala škrabance
Na tele na perách nepekné jazvy
Hlava nehlava
Človečie dielo
Čo duša nedáva
To dáva telo
Telo netelo
Človečia socha
Človek je pochabý
Pochabý trocha
Sochy či vidiny
Z tepla ísť do zimy
Z hrejivej náruče pochýb
K chladnému objatiu sochy
Loďky z kartónu
Stala sa milá vec
Spev zďaleka mi vošiel škárami do domu
Pristál mi pri hlave
Ležal som na deke v posteli z kartónu
Kartón som poskladal
Že posteľ skúsim odoslať za spevom
Báseň som doňho dal
A zložil z papiera lodičku s príbehom
A loďku z kartónu
Som pustil nech pláva po rieke po prúde
Vráti sa mi do domu
Keď už tu možno ani len nebudem
Nájde si oceán
Dopláva k osudom ktoré ma čakali
Na nich som čakal sám
Boli to oni čo mi zďaleka s riekami spievali
Loďky z kartónu
Prídu späť
Nechám ich plávať
Loďka z papiera
Človeku zaspieva
Zaspieva každému
Kto sa nakláňa k druhému
Spieva a dáva
Dáva
Zem uteká
Tak mi to šepkali
Cvokári
Ži tu a teraz
Lepšia verzia života nebude
Tak mi to ukladá
Armáda
Bojuj a umieraj
Lepšia verzia smrti bola je bude
Cvokári šepkali
Vojaci velili
Lenže
Lepšie je ustlať si v maštali
Ako mať poriadok okolo a v hlave bordel
Cvokári vojaci pacienti - človek došiel až sem
Z bytov a z maštale pozerá kam pôjde Zem
Zem uteká
Ostáva more
Lepší variant človeka
Bude až hore
Bude až hore
Bude až hore
Blues bez slov
Leštia zem chodníky
Zadkami menšestrákov
Zabudli dávno čo sú to dotyky
Aj bez nich padajú smerom do oblakov
Klobúky stihli vymeniť
Za sladké opiáty
Zbierajú mince do plastových dlaní
Milujú každého kto im platí
Nevedia nemilovať ani toho kto neplatí
Blues s ktorým spí pán s pani nulou
Blues vyleštených menšestrákov
Zamknutých staničných vestibulov
Blues stratených
Blues bez slov
Blues kde sú vyradené ľudské nuly
Blues ktorého sa človek zľakol
Z ktorého sme si všetky ruky vyzuli
Blues stratených
Blues ako kov
V parkoch a na lavičkách má byť čisto
Žobrákov bez domova vystrelíme na Mesiac
Odídu z bilancie strát a ziskov
Aspoň na jeden život na jediný rok aspoň na mesiac
Perón
Keď už som vystúpil
Na toto nevľúdne miesto
Tak aspoň smútiace oči páperím utriem
Aby som odišiel
O niečo vľúdnejšou cestou
Keď slzy z plačúcich tvárí vypije perie
Potom sa poflákam
Pajzlami lokálok nebom
Smetiská boľavých duší budú môj kraj
Stanice duší opustím
Konečnou sa stane perón
Tu budem sedemkrát milovať raj
Na peróne sa nedá iné než smiať
Smejem sa ja smeje sa staničné nebo
Lebo lebo lebo:
Za sedem sĺz
Nekúpiš nič
Iba ich sedem dní piť
Za siedmy raj
Nekúpiš na zemi byt
Iba v ňom aspoň raz žiť
Nádoby vagónov
Budú môj domov
Domčeky domčekov
Náručie perónov
Synovia hľadajú
Najskôr hľadá
Samého seba
Hvezdári duše mu radia
Kde je jeho hviezda
A keď pri hľadaní
Nachádza skratku
Zistí že ju dávno má
Nachádza matku
Až keď myslí že má
Samého seba
Potom sa radí
Koho ešte hľadať treba
Synovia hľadajú
Nápisy na dverách
Čo treba otvárať
A ktorým veria
Synovia hľadajú
Šípky na cestách
Aby neblúdili:
Hľadajú otca
Otec na ceste stojí
Trochu sa bojí
Cesta otca je taká
Čaká a čaká
Piesková panna
Paličkou do piesku
Som si ťa kreslil
A hľadal pieskovú cestu
Kde vlastne kde si
Cesta sa schovala
Ty sa však neschováš
Aj keď si bývala
Bývala piesková
Ak by ťa z piesku
Dofúkol vietor
Zaspieva slepcovi
Ako sa plietol
Omyly omyly omyly dávne
Slepo som uvidel uvidel také:
Bola si v nesprávnej
Telesnej schránke
Odvtedy som iba piesok
S telami dýchal
A tak som za svoju
Slepotu pykal
Piesková panna
Nemá a dávna
Len aby vedela
Že bola správna
Piesok už dospieval
Ráno sa navečer nevráti
Len aby vedela:
Slepec sa v tom piesku nestratil
Nestratil
Pondelkové hry
Pondelok ráno zase vstať do týždňa
Obliecť si košeľu ponožky učesať vlas
Osedlať plechového koňa
Dobehnúť vietor dobehnúť čas
Ja skúsim urobiť iné
To čo som nadránom uvidel v dyme
Zaľahnem do perín bez telefónu
Nohy vystrčím cez čelo postele
Zabodnem oči do neba plafónu
Zadriemem so sviečkou na čele
Zastavím motory mlynov z kovu
Na lopatky nech zas padá vodopád
Mlčiace ryby pripustím k slovu
A zapnem gramofón aj sedemkrát
Počkám si na mužov kým prídu z krčiem
K rybám a piesňam mi prinesú mier
Nalejem sódu aby im nebolo blbšie
A vrátim sa domov do detských hier
Šesť tisíc dní
Bude mať rok
Zo štyroch skokov
Urobím jediný krok
Dvadsať šesť hodín
Deň bude mať
A štyri kocky
Na jednej hrane nechám stáť
Spolužiaci
V osemnástich bolo všetko tak
Tak akosi naopak
Na výklade pri futrále
Sedel voľný vták
V rukách husle malé srdce a veliký slák
Vták nepoznal tóny noty
Len husľový kľúč
Asi preto uleteli
Srdce slák aj vták
Aj tie husle uleteli uleteli fuč
Pýtam sa dnes spolužiakov
Čo sa ich už netýka
Či sa im dnes ešte zíde
Kus takého básnika
Ak sa im už odnechcelo
Dýchať slová z bezvetria
Obalím do rýmov imelo
Nech na šťastí ušetria
Spolužiaci vedia svoje
Možno myslia na oboje
Na husle aj na imelo
Len básní sa odnechcelo
Spolužiaci nie sú vtáci
Nemyslia na vtákoviny
Ani radšej nedomyslia
Či je básnik vtáčik iný
A keď je už všetko iné a tak trochu fuč
Vták si silno stíska v krídlach aspoň ten svoj kľúč
Živé tvory
Prehľadal som všetky skrine sveta
Šuflíky i tajné trezory
Nenašiel som takú bolesť
Ktorá nebolí
Prečesal som všetky lány polí
Pivnice i sklady obilia
Nenašiel som také rany
Ktoré nebolia
Lenže sa stali aj veci také
Že som mokol po krk v mláke
A mokrý potom išiel cestou inou:
Obišiel som všetky parky ľudí
Záhrady i kvetné záhony
Nenašiel som také kvety
Ktoré by boli bez vôní
Pochodil som všetky byty zvierat
Konáre kry aj brlohy
Nenašiel som také oči živých tvorov
Ktoré by nehľadeli z oblohy
Živé tvory
Svet raz bolí
Inokedy poláska
Kým sú živé
Kým svet stojí
V kúte má stáť neláska
Zlé obrazy
Keby som zaspieval všetky tie tarantule
Zástupy plazov
Štípance ôs a moskytov
Keby som chcel vyspievať tú bolesť
Ľuďom a éteru by som
Obraz pekla poskytol
Keby som mal byť šaman hrôzy
Liečil by som strachom
A bolesť bolesťou
Keby som sa chcel vykašlať na všetko
V písmenách epitafu
By som dávno bol
Lenže:
Zlé obrazy
Vidia iba tí
Čo zabudli kráčať
Po trati
Zlé obrazy
Je lepšie nechať zakryté
Zlé obrazy
Nech ležia v depozite
A vybrať ich len vtedy
Tak ako mŕtve oči z pohára
Keď sa má dvíhať
Miznúci človek z bahna močiara
Ľahký návod
Nohy do tepla
Hlavu do svetla
Teplo do perín
Svetlo na steny
Na čierne steny
Dlhé biele tiene
Studené periny
Do teplej hliny
Do izieb iného
Človeka s pehou
A iných ľudí
A ešte budík
Budík čo zobudí
Keď ideš mimo
Sám bez tých ľudí
Potme a zimou
Úplne sa nepominie páni
Kto hreje dlaňami inému rany
Prstami vloží roztrasené srdce do statívu
A vyvolá v jeho komorách svetlo z negatívu
Azda by mohlo byť aspoň jedno jasné
Že kto nemá jasno tomu svetlo zhasne
Nedá sa dovidieť kam by jeden zašiel
Keby nemal taký ľahký návod ako nezošalieť
Kompletne nezošalieť
Adam a voda
Muž vyšiel z obrázkov detstva
V ktorom svietila
Modrá
Potom sa stratil v hmlistých lesoch
Viedla ho už len
Voda
Až prišiel vánok zďaleka
Z krajiny krehkých
Znovu mu svieti belaso na cestu krátku
Muž potom myslel na vodu z vánku
A hladkal rieku
A vložil vodu z nej dieťaťu do spánku
Keď dieťa v perinách
Si spánok do očí nahrá
Vstáva a na sen spomína:
Voda je zázrak
S takými zázrakmi
Sa dieťa zahrá
A muž je znova nad mrakmi:
Adam je zázrak
Dieťa a starec
Jar to nerobí
Nerobí to jeseň
Zima a leto tie to nevedia
Vie to len pieseň
Celému tomu sa hovorí
Napríklad slzy
A ešte lepšie
Že slza mrzí
Najlepšie sa dá zaspievať
Napríklad úsmev
Lepšie to asi nebude
Zaspievať skúsme
Skúsme je možno
Najskvelší akord
Všetko chce zaspievať
Len nevie ako
A celý akord
To ani nesmie
Celé to dokáže
Asi len pieseň
Vedia to piesne
Napríklad detské
Starec to často niekedy nechce
Až kým neletí smerom napríklad srdce
S dieťaťom letí
Pieseň a starec
Také sú piesne
Pesničky staré
Krígle mužov
Opakom ruky hladkajú krígle pod hviezdami
Keď svoje pivo lásky si už dopili
Básnia už iba o ženských nohách
Ktoré im tácky s krígľami do postelí nosili
Usmievam sa do štrbavých tvárí
Nech im to iný povie že sú štrbavé
Keď možno budú vždy rovnako pravé
Ako hladké tváre mužov napnuté jak kvety v herbári
Krígle mužov
Krígle krígľov krígle snov
Krígle ľudí
Kto cenu snov vie posúdiť
Krígle mužov
Krígle túžob krígle slov
Krígle tých istých ľudí
Keď ani cena vyslovených slov sa nedá vysúdiť
Možno mi zaspievajú aj pieseň o jablkách
Chrapľavým hlasom alkoholov ktoré vypili
A ktovie aká bude tá takzvaná hĺbka
Všetkého čo na svojich cestách stratili
Hory
Ísť stále ísť
Očami dotýkať sa bielych ciest
A nebies ku ktorým tie cesty išli
Ísť cestami z ktorých človek ušiel
Ísť tými cestami
Do najvyšších bielych miest
Dušou dotýkať sa bielych myslí
Stromov vtákov kamzíkov - dotýkať sa ich duše
Ísť horami
Ktoré nikdy nebudú mať majiteľa
Hoci by v nich človek postavil
Všetky železné prsty svojho sveta
Ísť horami
Aj proti ceduliam čo človek postavil tak veľa
Aby prikryl špinu ktorú našpinil
A tými ceduľami svoje nečisté izby pozametal
Ísť bez železných prstov
Bez špiny
Aby sa dali na váhy dať
Aspoň ľudské viny
Aby na tých váhach nemuseli stáť - a neodísť
Ako neodíde voda v mori
Lebo ani odísť nemôžu:
Hory
Pomalé schody
Sú také chvíle
Dlhé a milé
Keď sa sny ťahajú
Dni večnosť trvajú
Ísť cestou pokoja
Ísť cestou nehy
Keď sa sny neboja
Sny to sú snehy
Snehy ktoré zakryli
Blato a blato
Oblohu umyli
Sny idú skratkou
Skratkou do neba
Aj tam ich treba
Nech stoja v pozore
Keď prídeme hore
V pozore na nebi
Sa láska na lásku zmení
Ak sme ju zabudli
Nechať na Zemi
Po strmých schodoch
Sa ide nikam
Na schody pomalé
Na tie si zvykám
Po strmých schodom
Do neba neprídeš
Po strmých schodoch
Sa ide inde
Keď sa dá zastaviť
Srdcia sa hrajú
Pomalé schody
Sú cestou k raju
Nič
Aspoň raz dotýkať sa absolútna
Mať presne toľko priestoru a času
Koľko sa rozhodneš
Že vlastniť chceš
Mať presne toľko priestoru a času
Ako ten voľný tiger
Ktorého si nesieš na pleci
A všetky jeho sny - absolútne všetky
Vtedy má človek - tiger absolútny pocit
Že na Zemi nesmú ostať iba jeho klietky
Mať presne toľko svojich voľných tigrov
Koľko len voľných tigrov môže byť
Veď to sa nedá ani predstaviť
Že všetko absolútne zmizlo
To všetko musí byť absolútne inak:
Človek tiger tráva musia ostať žiť
Lebo je ešte práve to druhé absolútno
Ktorého sa vo svojej tme svojou bolesťou už dotýkal
Že na Zemi nemôže ostať to čo videl
Na Zemi nemôže ostať:
Nič
Stromy
Ak tu raz človek nebude
Ak sa do priestoru vytratia všetky jeho domy
Tak veci človeka ktoré do večnosti nepatria
Nahradia znovu priestory večnosti: Stromy
Keď odletia aj všetky modly tohto sveta
Ku ktorým sa s úctou k sebe klaňajú tí s neúctou
Tak duše stromov prichýli do náruče pani Polárka
Ktorá sa s tou večnosťou už prednedávnom stretla
Ak bude človek na miesta života
Už iba spomínať z prachu na ktorý sa obráti
A bude pátrať či ho bolesť stromov bolela
A či za ich život aspoň svojím malým utrpením zaplatil
Lebo je neisté či nevedieť
Či sme sa
Aspoň k ich koreňom na okamih zohli
A istá je len jedna vec:
Že sme ich
Aspoň na okamih očami hladkať mohli
Na jednu lásku stačia dvaja
Na jednu lásku
Nestačí byť jeden
Aj keby sa zo štvorcov stali kruhy
Na jednu lásku
Musí byť aj druhý
Na jednu lásku
Nemôže byť človek sám
Aj keby zemeguľa stála
Na jednu lásku
Stačia dvaja
Na jedného človeka
Nestačí len jeden človek
Aj keby boli ľudí bilióny
A toho jedného
Nerozdelíš dvomi
Jeden sa nedá rozdeliť
A ani stokrát vynásobiť
Jeden je vždy len jeden
Ten jeden nikdy
Nikomu nepatrí
Musí len cítiť
Že k nemu druhý patrí
Keď jeden vlastní toho jedného
To nie je spolu - to je sám a sám
To bude treba volať inak ako láska
Tým menom budú rany namočené v soli
A toho jedného soľ v jeho ranách bolí
Bolí bolí bolí
A kým tá bolesť prestane
Láska sa musí hojdať v prievane
Tak ako vietor v zatuchnutých izbách
Prievan sa v láske veľmi dobre vyzná
Len prievan môže znovu lásku urobiť
A aj tie rany sa dajú len skúsiť dať láskať do vody
Otec
To tvoje chorály som prestal počuť
Otec
A tak som blúdil ako osud
Ktorý vraj blúdiť nemôže
To tvoje slová mi mali ukazovať cestu
Otec
Aj bez nich som dokráčal až k miestu
Kde stojím bože prebože
To z tohto miesta budem ukazovať smerom
Otec
Ktorým by mali tvoji vnuci preletieť
Aby sa nemuseli ponárať
To z mojej ponorky bude svietiť tvoj periskop
Otec
Nech sa len držia tvojich stôp
Aby sa aj ich deti mohli hrať
Lebo
Stopy otcov
Majú viesť stopy detí
Nech tento divný svet do prázdna neuletí
Nech je aj tento divný svet ešte chvíľu plný kvetín
Tvár človeka
Tvária sa všetci
Všetci majú tváre
Tvária sa najmä tí
Čo nemajú ich práve
A potom najmä tí
Ktorí ich majú veľa
Najradšej dve alebo tri
Na podstavci jedného tela
Tvár človeka
Je ale iba jedna
Kde by tie stovky tvárí
Jeden človek zobral
Tvár človeka
Musí byť dobrý obraz
Tvár človeka
Musí byť tvárou toho dobra
A hoci dobro
Má milióny tvárí
Nie je to podstavec
Ani tvár človeka čo sa dokáže len tváriť
Tvár človeka
Je tvárou všetkých ľudských tvárí
Tvár všetkých ľudí s jednou tvárou
Čo s ňou na jednom mieste stáli
Pánovi v klobúku
Tú pochodeň už nikdy nikto nezahodí
Toho sa nedá nikdy vzdať
Nikdy nikdy nikdy
Prečo by jazyk tmy mal vypiť všetky vody
Deň sa už nesmie noci báť
Nikdy nikdy nikdy
Pánovi v klobúku
Ktorý v ňom spí aj v nebi
Raz tú vodu prinesiem až hore
Teraz posielam len ponuku
Že mu do toho klobúka nasypeme radšej hviezdy
(Čo nám zostali)
Aby nám zhora zhodil všetko svetlo z nich
A to už nezhaslo
Nikdy nikdy nikdy
Aby sme spievali čo spieval aj za tých
Ktorým sa pretrhla niť lásky
Aby už nepraskala nikdy
Ty človek v klobúku
Ktorý si mal tak rád
Raz ti tú pretrhnutú niť prinesiem až hore
Aby si držal náš svet za ruku
Aby si sa už zvrchu nedivil
Že je ten svet stále viacej divný
Aby tí čo zabíjajú mali meno mŕtvi
A aby tých čo sa prestali báť
Ostalo viac než smrti
Prečo
(Czeslawovi Niemenovi)
Odídu stromy
Tráva
Hodiny
Odídu z nás
Odídu miesta
Srdcia
Priestor
Odíde čas
Keby sa to raz nestalo
Nepríde všetko znova zas
Keby to všetko bolo nastálo
Tak sa to celé stane naozaj len raz
Keď si sa pýtal prečo
A spísal si svoj epitaf
Skúsim ti odtiaľ poslať do večnosti niečo
Čo si sa nestihol už opýtať:
Prečo už nie si
Ty hľadač prikovaný ku svetu
Asi to bude práve preto
Že ty si neodišiel
Ty si tu
Keď sa sny trbliecu na čiernej sviečke
Srdce sa ligoce
Na čiernej svieci
Keď svietia Vianoce
Pochovám veci
Pochovám väzenie
Čierne jak uhoľ
Aby som už nikdy
Z cesty neuhol
Niesol som v bublinách
Všetko čo hrialo
Aj tak to väzeniu
Furt bolo málo
Niesli ma do nebies
Moje vlastné krídla
Stále ich holili
Aj tak sa dvíham
Dvíhať sa prstami
Očami vtákov
Aby sa pán s britvou
Aspoň raz zľakol
Odpíliť hroty
Zábrany z kovu
Uveriť zvieratám
Srdcu a slovu
Neveriť ničomu
Čo ťa prekričí
Že si len vidina
Že nie si ničím
Vystúpiť do vetra
V oblohe bývať
Smiať sa a dýchať
Snívať a snívať
Keď krídla nesú nesú a nesú
Aj kameň tečie
A sny sa trbliecu
Na čiernej sviečke
Poď dám ti dážď
Urobím prievan v povetrí
S armádou vtákov odletím
Dám slnku výťah do Zeme
Opačne stúpať budeme
Zaplatím kvetom kvapkami
Stromom dlh splatím listami
Uhradím šeky púpavám
Nech kvapky jedov unavia
Do živých svetov vkročím
S armádou živých očí
To aby vyšiel zákaz umrieť
To aby život vyhlásil že bude
Aj tebe vietor preplatím
Mám nato tulácky rým
Človeku slzy odpustím
A budem plakať s ním
Poď dám ti dážď
Poď dá sa nájsť
Poď dám ti čo sa má dať
Dám ti to: Ak to chceš mať
Dve ľudské duše
Hľadal som to
V ruinách nových domov
Kde som nič nevidel
A našiel som to:
V objatí dvoch stromov
Hľadal som to
Na strechách balkónov
Ktoré nikdy nespievali
A našiel som to:
V zvonení dvoch zvonov
Hľadal som to
V knihách pokory i hriechu
A bol som ďaleko
No našiel som to:
V pohovke sĺz i smiechu
Našiel som to
V perinách dvoch ľudí
Ktorí mi pošepli
Že som to vedel:
A robil čo mal - ľúbil
Našiel som to
V podkroví na podlahe
Medzi klincami a nehou
Bolo tam napísané:
Že dvaja dokážu byť všade
Nadlho mi zmizli
V signáloch púšte
Hľadal som vodu
A našiel som ich:
Dve voňajúce ľudské duše
Noemove bunkre
Dlho si človiečik netušil
Že o chvíľu skončíš v púšti
Prišlo to tak milo hravo
Až sa nebo pobabralo
Kým nám do hláv spoty tlačia
Nás už po registroch vláčia
Nakrúcajú o tom klipy
Už sme živé ľudské čipy
Digitálni lovci vravia
Že to oni poopravia
Braček sa bratovi klania
Antivírus z domu Kaina
Dobre si to spočítali
Počet sluhov bude stály
Zuckerberg to vyriešil
Už sa na ten koniec teší
Nebo nás má plné zuby
Človek mizne v podpalubí
Otec Zeme v kúte stoná
Čo sa to tu vlastne koná
Koná sa bežná výmena ľudí
Nikto už nikdy nebude blúdiť
Všetci budú pekne v rade
Prví druhí - nikde všade
Plaví sa pevnina v slnečnom prachu
Ešteže vymyslel Noe tú archu
Chudák si do dlane mäkké F utrel
Stavia pre elitu klimatické bunkre
Mám kľúče od dverí
Napíšem tie slová napíšem do vody
Napíšem ich na hárok na hárok oblohy
Mám víchor do chrbta a vánok do dlane
Pohladím každého komu to pristane
Zaspievam tú báseň hviezdam a javorom
Mesiac a nebesá zas vzniknú nanovo
Nanovo sa rozbehnú solárne hodiny
A keď raz zastanú budem kúskom hliny
Nestratil som kľúče ani šnúrku k bytu
Zmenku na svetlo tú mám navždy krytú
Nosím si ju krytú od počiatku dažďom
Ktorý zmýva rany a každú bolesť každou
Nemám chuť na milosť ani na odmenu
Neprišiel som o nič z toho čo má cenu
Nestratil som nič čo by mi chýbalo
Bol som vždy akosi zvyknutý na málo
Mám kľúče do dverí
Ktoré si otváram
Otváram sám
Kto nechce neverí
Aj keď to vyzerá
Že sa len hrám
Mám kľučku od okien
Ktoré sú odkryté
Mám kľúče od vzduchu
V ňom je to vyryté
Hoci sa už zdalo
Že zhasnem na suchu
V oblohách tvojich viečok
Extra veľká dávka tvojich očí
S kúskami snov
A snehom na obočí
Extra veľká kôpka tvojich hviezd
S kúskami cieľov
A s manuálom na hľadanie ciest
Extrémne farebná zmes farieb
Nebesá s nebesami
A sny čo končievajú snami
Totálne totálny bod tvojho dotyku
V ktorom je všetko
Len bez ciest úniku
Uniknúť z neho by znamenalo jedno
Totálnu otázku:
Že človek ktorý miloval že nebol?
Kým neuveríš čo si nevidela
Kým nedovidíš do komnát kde sneží
Bude vždy nádej že zbadáš miesta
Kde som nikdy s nikým iným nežil
Ak budem musieť
Hocičomu uhnem
Len jednému sa nedá:
Kým budeš - budem
V oblohách tvojich viečok
Sa vesmír bojazlivo trasie
Zbadal tam asi niečo
Čo som dávno našiel
Taký je obraz mojej slobody
Môžeš si z neho škrtnúť
To čo sa nehodí
Pavúčie piesne
V noci sa mi podarilo
Spievať piesne pavúkom
Ráno som im spolu s vínom
Pohár smiechu ponúkol
Smiali sme sa v pavučinách
S pavúčími hviezdami
Že práve skončila zima
Mrazy tie sú za nami
Byť s pavúkmi na konečnej
Kde zastávky zastali
Pradieme siete slnečné
Hoci by sme nemali
Utkaná je biela stena
V ktorej tieseň nebýva
Čudná sieť čo oči nemá
Na smútok sa nedíva
Pavúčie piesne
Majú siete bez očí
Preto sú to piesne presné
Preto ich spev nekončí
Slnečné piesne
Spieval ich už Cyrano
Preto sú to piesne večné
Hoci končia nadránom
Vločka pávooká
Snežilo nedeľa a slnko na dlani
Zázraky sa dejú krátko po svitaní
Podoba úžasu padla mi do oka
Do okna vletela vločka pávooká
Bytosť z lavíc studeného leta
Nepočúval som ju z ďalekého sveta
Posielala správy niekomu inému
Kým som ju nestretol v okne môjho domu
Držala mi miesto v ľadových perinách
Chcela byť dvojaká: hriešna i nevinná
Spievala krídlami v studenom prievane
Že aj keď odletí že sa nič nestane
Kým bude povetrie
Kým bude na svete
Ona sa narodí
Hoci vy umriete
A ak sa vytratí
Povetrie je všade
Máte ju v osude
Ak by aj nebola - nakoniec tu bude
Banálna pravda
Veď je to jednoduché ako facka
A presnejšie než strelka kompasu
Najprv sa človek dlho tacká
Kým pochopí že zomrieť sa má na krásu
Potom sa nebude báť smrti
A nebude sa báť ani umierať
Smrť iba tých čo tŕpnu strachom škrtí
To zlého života sa treba báť
Stačí len nebyť priviazaný k veciam
Prstami dotýkať sa praveku
Byť priviazaný k vetru vtákom piesňam
Byť priviazaný k človeku
Filozof napíše tú múdrosť do kníh
Blázon ju pomenuje Božia častica
Dieťa to celé jednoducho spraví:
Človeka s leprou bozká na líca
To je tá jednotlivosť filozofa
Banálna pravda blázna
Pravda detí
Pravda všetkého
Že šťastným neurobíš seba
Kým neurobíš šťastným druhého
Už sa nič nestane
Už sa nič nestane
Nemajú mu čo vziať
Už aj tej bolesti
Má práve akurát
Už mu nič nevezmú
Láska je vec prostá
Tam kde sa ukrýva
Tam sa nedá dostať
Už je vyrovnané
Čo mal dať dal
Hoci sám seba
Tak trochu okašlal
Len ak je v temnotách
Koho treba ľúbiť
Ešte svet dokáže
Obrátiť naruby
Už ho neokradnú
Už sa nič nestane
Omyly a pády
Už má spočítané
Tu máte istinu
Úroky z výnosu
Polnoc sa zdvihla
To čo má stačí mu
A trochu pátosu
A vtáčie krídla
Slúžiť dobrej veci
(V. M.)
Spieval si pre mňa
Chorály mojich otcov
Kým som k nim dorástol
Počujem úvod koncov
Mieril si piesňami
Na nočné armády
A oni tu skandujú
Celé tri dekády
Chcel som k nim dovidieť
A stáť na tvojom pleci
Lenže sa pozerám
A na obzore: Kecy
Kecy kecy kecy kecy
Nesmierne veľa
Morálka v obehu
A zlaté teľa
Kde si kde si kde si kde si
V závratnej diaľke
S kópiou príbehu
V skrčenej obálke
Strapatý blonďák z Ostravy
Sa lepšie pozerá
A trasie nemé srdcia
Vlastníci s gala účesmi
A s kľúčmi vo dverách
Nás majú vo vreckách - mlčia
Byť dobrým človekom
A slúžiť dobrej veci
Je to tak ďaleko
Pláva to kdesi
Ostáva iba ticho básniť
Odkaliť zrak
A pošepnúť ti Láďo:
Všetko je naopak
Kým duša nezačuje spev
Keď sa to moja víla opýtala prvýkrát
Či mám už dušu na mieste a v teple
To sa ma neopýtal nikdy nikto tak
Preto som klamal: raz trochu zlé a potom svetlé
A keď sa stále pýtala či nie som smutný
Akoby všetky parky sveta spievali
Vesmír k tej duši začal nebyť krutý
Nehybná planéta sa rozkrútila pomaly
A keď sa duša dokrútila tam kde mala vždycky stáť
A prišla nato že v ríši pokoja jej nestál nikto v ceste
Že je to ľahké prestať sa tých smútkov báť
Keď dobrá víla nestojí už na tom istom mieste
Akoby išla smerom tam odkiaľ duša prišla
Tam kde sa všetky smutné smútky skrývajú
A tak tá duša drží víle všetky prsty sveta
Sveta v ktorom len dobré víly bývajú
Bremená duší
Vláčia dobré víly
Bremená víl
Budú nosiť vyliečené duše
Kto takú ľahkú bájku nechápe
Ten zo sveta víl a duší dávno ušiel
Koniec ten bájky ten musí byť správny
Víla sa duše už viac pýtať nebude
Možno tá duša bude chvíľu v smutnom území
Kým zase z diaľky nezačuje z parkov spev
Alebo jeden akord víly v prázdnej kúpeľni
Utekať opačne
Vyložiť nohy na diván
Prehŕňať vlasy
Myslieť na čokoľvek
Prevrátiť časy
Hrabať sa v čítankách
Čo píšu iní
Spomaliť divé dni
Do konca zimy
Skúsiť stoj na hlave
Pomáha ver mi
Utekať pomaly
Dobrými smermi
Ak si to povieme
Hodiny stoja
Tŕpnu im ručičky
Toho sa boja
Ak treba utekať
Tak proti vetrom
Nájsť sa dá všeličo
Ticho aj svetlo
A ak cieľ nebude
Tak sa dá nakresliť
Hoci aj kriedou
Cestou späť zistíme
Že je to jedno
Dozadu utekať
K sebe no k sebe
Vpredu je hurikán
Je to tam bledé
Opačne odlietať
So svetlom v hlave
Vpredu je roleta
Tam je to tmavé
Kláves je moja ilúzia
Ak bude treba prepadnem sa pod zem
Lenže aj tam sú pramene
Stačí byť tam kde človek nesmie
Stačí len zmazať značku pri mene
Vymazať sa dá vlastne všetko
Jediným jedným klávesom
Lenže ten kláves je len gesto
Ostávaš stále tam kde som
Tam kde sa celý priestor skrýva
Tam žiadna klávesnica neplatí
Tam sa mi všetko dobré sníva
Takže tým vyčiarknutím tým nič nestratím
Ak treba hodím kožu tigrom
Oni už vedia všetko pochopiť
A potom umyť hlavu mydlom
A nič sa neudeje dokopy
Ak som sa ocitol kde nepatrím
Tak budem inde nevadí
Som asi preto že strácam straty
Chápem už vlastné záhady
Kláves je moja ilúzia
Kláves je pokus naslepo
Aj slepý máva skvelý výhľad
A vidí aj keď svetlo nestretol
Kláves je ilúzia
Prepadnúť sa pod zem
Aj odtiaľ býva skvelý výhľad
Aj odtiaľ vlastne mávať smiem
Skúsiť sa vrátiť do verzie jedna
Človek vraj mení košele kabáty
Šminky a účesy
Nemení dušu
To asi preto aby sa nestratil
Lenže sa mýli
Má ju no hrubšiu
Človek vraj kráča hore a dopredu
Netuší že ide
Ponornou cestou
Človek je zrazu v kamennej maske
Zrkadlo nemá
Robí to mesto
Človek sa roztápa v pohári zo zlata
Aby mal všetko
Potom sa stratí
Človek sa rozhodol aby viac nesmútil
Aby viac neplakal
Robia to prachy
Človek si vymyslel že musí zablúdiť
A aj keď víťazí
Nakoniec prehrá
Človek je vidina: nádej sa volá
Keď sa jej dotýka
Má meno neha
Keď chceš byť zase vo verzii jedna
Tak mi to zakrič
Prišlo mi mávnutím že už si dvojka
Zakrič mi počkám
Tak mi to napadlo
Skúsim byť zrkadlo
Skúsiť sa vrátiť do verzie jedna
Veď o to ide
Krídla mi priviali že som tu nato
Zakrič mi prídem
Tak mi to napadlo
Skúsim byť zrkadlo
V motýľom príbytku
Moje prvé amen patrí tebe
Pán so šípom to dávno vedel
Veď aj mne to bolo jasné
Hoci si nebola seba som našiel
Moje druhé zbohom patrí tebe
Roky sa líčilo čo bolo šedé
Nikdy som nestratil jediný smer
Hoci si nebola stal sa mi mier
Aj tento epilóg sa píše tebe
Tvoj strážny anjel vo väzbe sedel
Nikdy si nebola podvrh ani len gýč
Aj keď to nebolo nebolo nič
Nič nič nič - ale úžasne veľké
Také čo dávali sto rokov v telke
Nikdy sa nedialo vlastne nič iné
Len to čo dávajú tisíckrát v kine
Vyšla si na svetlo
Tam kde si vždy mala byť
V motýľom príbytku
Sa všetko stretlo
Už sa dá žiť
Vyšla si na svetlo
A aj v ňom ťa dokážem skryť
V motýľom príbytku
Tam je to miesto
Kde sa dá byť
Čo keby slnko vyliezlo z tieňov
Bál som sa myšlienok
Pravdaže vlastných
Čo keby slnko raz vyliezlo z tieňov
Jak vraví básnik
Kráčal som k chiméram
Pravdaže svojim
Veď keby raz srdce vytĺkol smútok
Môj stôl tu stojí
Stojím na chodníku
S hádankou o kvete
Čo keby planéta predbehla vesmír
Budem mať prestreté
Ostávam vo dverách
Nemý na odvahu
Čo keby ich zvonku zabuchol vietor
Som stále na prahu
Toto si ma naučila
Moja milá moja milá
Nech si to vyzerá
Ako len chce ako len chce
Toto si pamätám
Nezbehnem zo sveta
Čo keď v ňom objavíš
Voľačo zlé voľačo zlé
Resekcia úžerníkov
Prebudím sa hľadím do tmy
Z obrazovky hľadia ôsmi
Jeden lepší ako druhý
Také zvláštne ľudské druhy
Jeden páli čerta vínom
Druhý je tam cudzou vinou
Tretí ten spieva o inom
Štvrtý vonia heroínom
Piaty ten sedel na pôjde
Šiestemu hneď všetko dôjde
Siedmy chce jeden svetadiel
No a ôsmy ten bol všade
Najprv si neprídu na mená
Potom sa dostaví zmena
Keď si kontá otelia
Všetci budú priatelia
Keťasi sú v politike
Aj heslá o dobre o cite
Jeden krajší ako druhý
Asi bežné ľudské druhy
Bude musieť padnúť modla
Aby dobro nezaniklo
Asi by nám dobre bodla
Resekcia úžerníkov
Bude treba začať znova
Aby zabudli na válov
Aby mali zmysel slová
Resekcia admirálov